Narodil som sa 7. marca 1925 v Nižnom Hrušove v rodine obyčajného človeka, Andreja Hirjaka a Alžbety, rodenej Sojkovej. Detstvo som prežil v tomto dedinskom prostredí každodennej práce a jednoduchej radosti, akú poskytovala deťom doba, ktorú nazývame medzivojnová. My sme vtedy ešte nevedeli, že žijeme medzi dvoma vojnami. Bolo to obdobie veľkej hospodárskej krízy a môj otec, tak ako mnohí ďalší otcovia, odišiel do Južnej Ameriky za prácou. Mal som vtedy štyri roky. Vrátil sa až tesne pred mojou vysviackou. Do ľudovej školy som chodil pri tunajšej fare.
Moja mama mi umožnila študovať. Preto som sa prihlásil najprv na meštiansku školu do Vranova a odtiaľ som prestúpil na Gymnázium do Michaloviec. Ako jednoduchý chlapec z dediny som to nemal ľahké. S priateľmi sme pracovali, aby sme si zarobili a našetrili na školu. Okrem obetavej matky osobitnú spomienku treba venovať veľadôstojnému pánu profesorovi Hlaváčovi, ktorý je na celom Slovensku preslávený ako obetavý, verný a múdry kňaz a priateľ chudobných študentov. Zaiste poznáte jeho knihu „Po priamych cestách...“ v ktorej opisuje svoj život aj v Michalovciach. Od jeho príkladu, ktorý tiahol, odvodzujem aj svoje túžby po kňazskom živote.
Po absolvovaní krátkej základnej vojenskej služby, som chcel vstúpiť do rehole. Najviac sa mi zapáčila kongregácia Tešiteľov z Getsemani, kvôli ktorej som sa dostal do Prahy. Tam som absolvoval maturitu a noviciát a začal som so štúdiom filozofie a teológie. V tom ma vyrušili udalosti päťdesiateho roku. V barbarskej noci z 13. na 14. apríla komunisti násilne zatvorili všetky mužské a ženské rehole a rehoľníkov zatkli a väznili v koncentračných kláštoroch. Potom nás rozdelili do pracovných táborov na nútené práce. Počas tohto obdobia som vážne ochorel. Po rôznych vyšetreniach a liečbach ma nakoniec v bratislavskej vojenskej nemocnici uznali za neschopného práce a prepustili ma. Pre chorobu bol na slobode aj môj predstavený. Ten odobril môj návrat do pražského kňazského seminára, kde ma znovu prijali. Po ukončení predpísanej formácie a štúdií som bol 5. júla 1952 v katedrálnom chráme sv. Víta v Prahe vysvätený za kňaza pražským svätiacim biskupom Antonínom Eltschnerom (Eltčnerom). Primičnú svätú omšu som slávil v tomto hrušovskom kostole 13. júla toho istého roku.
Ako kňaz pražskej diecézy som pôsobil najprv ako kaplán v Karlových varoch. Po roku som bol menovaný za farára vo Františkových Lázních. Zároveň som pri nedostatku kňazov spravoval ešte ďalších päť farností. Po jedenástich rokoch som bol preložený za farára do Žlutíc. Tam som mal na starosti aj ďalšie tri farnosti. Boli to všetko farnosti v Sudetoch, na západnom pohraničí a už v tomto období tam bola veľká duchovná bieda.
V roku 1966, keď sa začal „komunistický odmäk“, vrátil som sa na Slovensko a bol som zaradený do košickej diecézy. Mojim prvým miestom boli Košické Olšany. Po siedmich rokoch, keď sa vo filiálnej obci Rozhanovce rekonštruoval kostol, ma chceli komunisti opäť perzekvovať, pretože ma urobili zodpovedným za to, že moji farníci prekročili rámec štátneho súhlasu na opravu kostola. Pred väzením a stratou súhlasu na vykonávanie kňazskej služby ma zachránil náhly odchod do farnosti Lenartov, v okrese Bardejov. Tam som pôsobil devätnásť rokov, až do odchodu na dôchodok v roku 1992.
Od augusta 1992, keď som sa prisťahoval do Vranova nad Topľou, som na požiadanie pána dekana Šándora, začal vypomáhať v novozriadenej farnosti Vranov – sv. Františka. Tu som prežil veľmi aktívne obdobie až do nástupu zdravotných ťažkostí v roku 1999.
Dnes som tu, aby som spolu s vami ďakoval za päťdesiat rokov kňazstva. A to na mieste, kde som bol pokrstený a kde som začal svoju verejnú kňazskú službu. Pritom si spomínam na svojich rodičov, ktorých telá očakávajú slávny deň vzkriesenia na tunajšom cintoríne.
Životopis prednesený osobne Jubilantom na začiatku svätej omše slávenej v rodnej obci pri príležitosti 50. tého výročia kňazskej vysviacky dňa 7.7.2002